in.ba

Narodili ste sa v Bratislave, ale detstvo ste strávili v Košiciach. Aké to boli časy?

Detstvo som prežil v kruhu skvelej rodiny. Mal som obetavých, milujúcich rodičov a mám troch súrodencov (dvoch starších bratov a mladšiu sestru), s ktorými si doteraz výborne rozumieme. Naša spoločná detská izba – to bola taká dielňa detskej kreativity. Každý z nás sa zaujímal o čosi iné, no zároveň sme sa vedeli podeliť o svoje skúsenosti i zážitky. „Indiánske prázdniny“ sme prežívali u starého otca v záhrade. Symbolom môjho detstva môže byť stará čerešňa, ktorá rástla uprostred dvora, a bola naozajstnou alegóriou krásy štyroch ročných období. Ja už teraz prežívam svoju jeseň, ale na vôňu a chuť jari sa nedá zabudnúť.

Spomínate si na prvú rozprávku, ktorú ste napísali?

Áno, bola to rozprávka Posledný drak a vymyslel som si ju ešte ako žiak základnej školy. Predpokladám, že to bolo v období očarenia pravekými jaštermi a všetkým tým, čo sa o pár rokov neskôr stalo námetom filmov ako Jurský park a podobne. Samozrejme, bol to iba školácky pokus, ale pamätám si, že som si ju aj sám ilustroval a nakoniec napísal to „najdôležitejšie“ – tiráž, aj s tým, že to stojí 1 Kčs. Chcel som, aby to vyzeralo ako ozajstná knižka. Možno práve v tej chvíli som sa tomuto spisovateľskému „remeslu“ upísal naveky.

Čím si vás získal detský čitateľ?

K detskému čitateľovi som sa dostal v podstate cez detského diváka, pretože moje prvé autorské kontakty boli práve s ním. Začínal som ako autor a režisér v bábkovom divadle – a v tom čase som si musel „odsedieť“ svoje každé, aj reprízové predstavenie ako „umelecký dozor“. S odstupom času som pochopil, že to bola výborná škola, v „priamom prenose“ som si mohol overiť, na čo deti spontánne reagujú a na čo nie. Teda, deti si ma stále získavajú prirodzenou spontaneitou.

Silným motívom vašej poslednej knihy Štyria škriatkovia a víla je príroda. Azda na ňu zabúdame?

Táto kniha bola skôr inšpirovaná fenoménom ľudskej hlúposti, egoizmu a chamtivosti, v rozprávke je to všetko skoncentrované do postavy žaby-rosničky Futury. Pravdaže, otázka nášho vzťahu k prírode je aj otázkou budúcnosti – nielen našej, ale predovšetkým generácií, ktoré prídu po nás. V tomto ohľade chcel byť môj príbeh – navonok romantický a možno aj trochu zábavný – zjavným apelom na náš vzťah k prírode a ku všetkému, čo nás obklopuje. V rozprávke sa ekologické ohrozenie dá vyriešiť pomerne ľahko – žaba, ktorá sa nevie vmestiť do vlastnej kože, jednoducho pukne od zlosti. V reálnom živote sa tieto nápravy uskutočňujú oveľa ťažšie.

Malá princezná zase rozpráva príbeh o hľadaní svojho miesta, domova. Čo hľadáte v živote vy?

Hľadanie si miesta v živote je neustály proces, podstata nášho sveta je v tom, že tu nič nie je nastálo, nič nie je večné. Je to taký faustovský syndróm – človek túži po šťastí, po stálej istote, no v okamihu, keď to získava, túži stále po niečom inom. Aj keď sa celý život venujem rozprávkam, realita ma pohlcuje rovnako ako ostatných „normálnych“ ľudí. Nemôžem povedať, že by som nebol spokojný s tým, čo som dosiahol, no zároveň je mi jasné, že človek nemôže zotrvávať na bode nula či žiť iba z toho, čo bolo. No aby som odpovedal na vašu otázku – keďže som aj napriek svojmu veku stále romanticky založený, hľadal som popri uspokojení z práce aj „naozajstnú lásku“. No a našiel som ju, takže môžem s naším hrdinom zvolať: „Postoj chvíľa, si krásna!“

Vaša kniha Kocúr na kolieskových korčuliach sa dostala na divadelné dosky a detský divák si ju môže prísť pozrieť do Slovenského národného divadla. Divadelnú hru ste aj sám režírovali. V čom je pre vás táto práca odlišná?

„Spisovateľstvo“ a práca režiséra – to sú absolútne rozdielne profesie. Autor je pri tvorbe knižky koncentrovaný v podstate iba sám na seba – v záverečnej fáze práce musí komunikovať nanajvýš s redaktorom svojho vydavateľstva. (Mimochodom, aj to môže byť veľmi tvorivé a perfektné, ak je to, ako v mojom prípade, napríklad spolupráca s vydavateľstvom PERFEKT.) Práca v divadle je o kolektívnej komunikácii – najprv s tvorivým tímom (dramaturgom, scénografom, hudobným skladateľom, prípadne aj s choreografom) a neskôr s hereckým súborom a technickými zložkami pracujúcimi v zákulisí, bez ktorých by divadlo nebolo divadlom. Dosť dlhý čas som nebol s divadelným životom v priamom kontakte, pretože som sa dvadsať rokov venoval predovšetkým práci v rozhlase. V poslednom období ma znovu láka zažívať všetky tie krásne stresy, bez ktorých sa príprava novej premiéry nikdy nezaobíde. Naposledy mám za sebou prácu na divadelnej podobe knižky Štyria škriatkovia a víla v Štátnom divadle Košice. Teraz sa pripravujem na čosi pre mňa úplne nové – réžiu detskej opery Benjamina Brittena Kominárik v Opere SND. Veľmi sa na to teším.

Kde nachádzate inšpiráciu svojich príbehov?

Je to ako v každej inej tvorbe. Vo svojich zážitkoch a  svete, ktorý ma obklopuje. Ak mám krásne spomienky na kuchynský stôl z detstva, napíšem o ňom rozprávku – alegóriu o domove. Ak ma „vytočí“ arogantné správanie, napríklad nejakej generálnej riaditeľky, rozprávka má tú moc, že ju v nej premením na žabu a nechám ju puknúť od zlosti. Preto si myslím, že ma písanie rozprávok nikdy neprestane baviť. Je to svojím spôsobom aj druh duševnej hygieny. Avšak to, samozrejme, nie je iba môj prípad. V umení to je jednoducho tak. Platí tu princíp „akcie a reakcie“. Túžite po niečom v reálnom živote alebo vám v ňom niekto ublíži – vysporiadate sa s tým vo svojom novom rozprávkovom príbehu. Teraz ma, napríklad, zaráža miera netolerancie, ktorá panuje v slovenskej verejnosti. Budem si to musieť s tými Slovákmi nejako „rozdať“ na rozprávkovom bojovom poli...

Ostáva spisovateľ detskej literatúry stále dieťaťom?

Naopak! Som presvedčený, že tí, čo začali písať rozprávky, mali osudom dané, že dospeli oveľa skôr ako ich vrstovníci. Rozprávky človek nepíše ako dôsledok permanentnej infantility. Možno je to dôsledok predčasnej dospelosti, s ktorou sa nevieme zmieriť.

Akých rozprávkarov máte rád?

Vyrastal som na Andersenovi, ako dieťa som rád čítal veselé príbehy Kristy Bendovej. Teraz sa priatelím s Danielom Hevierom. Jeho rozprávky mám naozaj veľmi rád.

Čítate dodnes literatúru pre deti?

Dlhé roky som pracoval v IBBY, Medzinárodnej únii pre detskú knihu, ako prezident jej slovenskej sekcie. Aj v súvislosti s touto funkciou, ale predovšetkým ako bývalý rozhlasový dramaturg, som mal čítanie literatúry pre deti akosi v „popise práce“. Teraz som už mimo tohto diania. Rozprávky si čítam len tak, pre radosť...

Za rozhovor ďakuje

Diana Mašlejová