in.ba

Prečo ste sa chceli stať režisérom?

Prišlo k tomu tak, že som sa zaujímal o fotografiu. Chcel som byť fotografom a cez fotku som túžil uchopiť svet okolo seba. Povedať si, že toto okolo nás je realita a my ju vytvárame. Najprv to teda bola fotografia, ale potom som potreboval príbeh – dostať sa k ľudom. A v tom má fotografovanie mantinely. Tak som sa prihlásil na dokumentárny film, ktorý som pokladal za najbližší k životu. Vtedy ho učil Dušan Hanák, ktorého film Obrazy starého sveta ma hlboko oslovil, a bolo mojím snom študovať práve u neho. Chcel som sa stať filmárom, aby som mohol niečo vypovedať o tomto svete. Vždy keď som išiel niečo nakrúcať, riešil som si tým niečo, čo ma vtedy trápilo, alebo niečo, čomu som nerozumel. Každý z tých filmov bol pre mňa ako kniha, ktorú si nikdy nemôžem kúpiť. Stretával som sa s ľuďmi, o ktorých nezakopávate v médiách, nie sú v knihách ani časopisoch. A ja som ich dychtivo vnímal, pretože majú v sebe hĺbku, a to ma obohacovalo. A preto som si vybral film.

Netúžili ste po režírovaní hraného filmu?

Nie. Ja som chcel život zachytávať intímnejšie a pravdivejšie.

Ako prichádzate k témam svojich filmov?

Ono sa to nejako priťahuje. Film My zdes vznikol na základe toho, že som vyrastal v Martine a keď som prišiel do Bratislavy, mal som problém etablovať sa. Fyzicky aj ľudsky. A prežíval som podobný osud ako hlavný hrdina tohto filmu, ktorý prišiel z Kazachstanu na Slovensko. Ja nie som taký exhibicionista, že by som točil film o sebe, a preto mi Dimitrij poslúžil ako prvok môjho autoportrétu. Cez svoje filmy si odpovedám alebo dávam správu, že sú tu ľudia, ktorí to majú ťažké. Sú to ľudské bytosti, ktoré nemajú šťastie, že sa napríklad narodili v strednej Európe.

Kde ste ukrytý vo svojom poslednom filme Hranice?

V poslednom čase vnímam všeobecné hranice medzi ľuďmi. Medzi úprimnosťou a dôverou. Hranice okolo seba. Napríklad sa s niekým stretnete a to stretnutie je účelové. Už to nie je ako kedysi, že som niekoho zavolal na čunder, niečo spolu prežijeme a ja od neho nebudem chcieť žiadne kontakty a nebudem liezť po jeho chrbte. Aj keď máme schengenský priestor, tie hranice tu sú – a možno silnejšie než kedykoľvek predtým. Túto myšlienku som uchopil cez problém dediny. Tá bola rozdelená a od seba sa odtrhli deti od rodičov, súrodenci, milenci a na šesťdesiat rokov sa pretrhli všetky väzby, ktoré dovtedy fungovali. Niekedy mám pocit, že zlo, čo sa tu deje, je normálnejšie ako dobro. Ak niekto niečo dobré spraví, ľudia zhíknu od prekvapenia. Ale zlo sa stalo absolútne samozrejmé. Dokument Hranica hovorí presne o tom. My si vytvárame nejaký priestor, v ktorom žijeme, no napriek tomu si ho nedokážeme prispôsobiť tak, aby nám v ňom bolo dobre.

O vašich filmoch sa hovorí, že sú silné a divákov často dojímajú. Čím si to vysvetľujete?

V prvom rade úprimnosťou. Pretože ten film nakrúcam, lebo sa chcem vyjadriť. Nepozerám na komerčný úspech, točím, čo ma oslovuje a skutočne trápi. Nekalkulujem s citmi diváka. Samozrejme, má to isté pravidlá. Nemôžem problém nakrúcať ako etnografický film, lebo by ľudí nudil. V Hranici som chcel vyjadriť, že rozdelili istých ľudí, a nikto o tom nevie. Každý pozná, kto je superstar, ale o tej dedinke nevie nikto. Tak som si povedal, že je dôležité, aby sa o nich niekto dozvedel.

Film Hranica ste pripravovali veľmi dlho, odkiaľ ste mali energiu na nakrúcanie?

Film začal vznikať už v roku 2001 spoločne s My zdes, lenže ja som si zrazu uvedomil, že potrebuje čas, lebo vždy keď som sa vracal k tomu priestoru, bol iný. Aj ľudia tam. Pochopil som, že čím dlhšie sa tej hranici venujem, tým bližšie som k pravde. Napríklad fakt, že hranica bola zavretá, potom ju otvorili, začalo sa kšeftovať, niektoré vzťahy sa už neobnovili a tak ďalej... Keby som tam nakrúcal iba týždeň, vznikol by iba nejaký momentálny stav. Ale keď som sa vrátil o pol roka, tí ľudia už prežívali niečo iné. Tým, že to trvalo tak dlho, je film v podstate bolo opäť bližšie k životu.

Ako poznáte, že film je dokončený?

Áno, to bol pocit, že téma je už ukotvená, a aj keby som počkal dlhšie, už by sa na nej nič nezmenilo.

Hranica získala prestížne ocenenie Najlepší východoeurópsky dokumentárny film roka 2009 na Medzinárodnom festivale dokumentárnych filmov Jihlava. Čo pre vás toto ocenenie znamenalo?

Obrovskú radosť v zmysle, že spoločnosť ešte reaguje na problémy, ktoré nie sú až tak na výslní. Že niekto sa tu ešte zaoberá ľudskými, duchovnými a náboženskými hodnotami. Potešil som sa, že ľuďom nie je ešte všetko až tak jedno. Bol to moment, keď som pocítil, že má zmysel nakrúcať ďalej.

Na Slovensku sa hovorí, že dokumentárny film kvalitou prerástol ten hraný. Čo si o tom myslíte?

Myslím si, že je to úprimnosťou. Niekedy som mal pocit, že niektorí chcú byť režisérmi len preto, aby nimi boli. Kým tvorca nebude úprimný k sebe samému a nebude vo filme aj nejaký osobný moment, tak tomu materiálu – podľa mňa – málokto uverí. Pre mňa nie je režisérom ten, kto sezónne vystrelí a zase sa stratí, ale ten, ktorý má nejakú kontinuitu. Napríklad Miloš Forman celý život riešil tému slobody a Ingmar Bergman točil o ženách. Tí režiséri mali životné témy, ktoré neopúšťali, a hlavne boli úprimní.

Čo je pre vás základom dobrého filmu?

Keď vidím autentickosť v autorovi. Keď zistím, že prežíva to isté čo ja. Môže tvoriť hocijaký žáner, ale keď tam vidím tú osobnosť režiséra, tak je to dobré. Keď s ním nejakým spôsobom komunikujem a nerozmýšľam nad tým, či som nakúpil všetko, čo som mal (smiech).

Máte nejaký režisérsky sen?

Chcel by som urobiť celovečerný film, v ktorom by sa nerozprávalo. Kde by som všetko vypovedal obrazom a situáciami. Tým by som sa v podstate vrátil k tomu čistému nemému filmu.

Čo pripravujete?

V septembri dokončím dokument Cigáni idú do volieb, kde sa jeden Róm rozhodol, že bude politikom, a rozbehol vlastnú kampaň a všetko okolo nej. Je to opäť o etablovaní v spoločnosti. Róm nevie, kde sa nachádza: medzi bielymi a čiernymi? Čiže znova v podstate také hľadanie samého seba. A dlho sa neviem „dokopať“ k rozpracovanému filmu o Dušanovi Hanákovi. Čo mi je veľmi ľúto, ale zároveň sa na to teším.

Robert Pospiš

Filmové tipy

Cesta

Réžia: John Hillcoat

Hrajú: Viggo Mortensen, Kodi Smit-McPhee

USA, 113 minút

Premiéra: 8. 7. Palace Cinemas Aupark/Polus

Otec, syn a svet po apokalypse. Kniha Cormaca McCarthyho získala Pulitzerovu cenu a vyvolala obrovské nadšenie. Nadchla aj austrálskeho režiséra Johna Hillcoata, ktorý nakrútil výborný film The Proposition na motívy scenára Nicka Cavea. Slušný základ na výborný film. Cesta má aj ďalšie tromfy. Sú nimi herci. Viggo Mortensen hrá doslova ako o život. Veľkým prekvapením je Kodi Smit-McPhee v úlohe syna. Hereckým výrazom občas prekonáva aj svojho filmového otca. Cesta, ktorú spoločne podstúpia, vás zasiahne až chvíľu po tom, čo odídete z kinosály. Nečakajte veľkolepé počítačové efekty ani divokú akciu. Sila tohto filmu je ukrytá v atmosfére. Tá je natoľko ťaživá, že často vám bude dokonca nepríjemne. Východisko neexistuje, jedlo pomaly dochádza a všade panuje zúfalstvo. Ak k tomu pridáte fantastickú hudbu Nicka Cavea a Warrena Ellisa, dostanete skutočne jedinečnú kombináciu. Cesta je v prvom rade poctivý film, ktorý sa nebojí ísť na kosť pocitov. A tie nebývajú vždy príjemné.

Kick-Ass

Réžia: Matthew Vaughn

Hrajú: Aaron Johnson, Nicolas Cage, Chloe Moretz

USA / Veľká Británia, 117 minút

Premiéra: 29. 7. Palace Cinemas Aupark/Polus

Počas prvých dvadsiatich minút nechápete, čo sa deje. Hlavný hrdina filmu Kick Ass je klasický tínedžer. Nie je outsider, ani hviezda. Prosto obyčajný mladý chlapec so svojimi snami. Svoje problémy sa však rozhodne riešiť netradičnou cestou. Navlečie si oblek superhrdinu a začne bojovať proti organizovanému zločinu. A práve v tom momente vás režisér Matthew Vaughn začne presviedčať, že jeho film si zaslúži označenie výnimočný. Jeho hrdina Dave Lizewski totiž žije v reálnom svete. Fyzikálne zákony platia pre každého a na údery päsťou sa len tak ľahko nezabúda. Nadžánrový klenot, akým je Kick-Ass, sa v kinách často neobjaví. Superlatívy zo strany filmovej kritiky sa na neho doslova hrnú a keď mu dáte šancu, pochopíte prečo. Majstrovsky napísané postavy, výborná kamera, dokonalý soundtrack a scenár, ktorý vás bude prekvapovať až do úplného konca. Quentin Tarantino má nového konkurenta a milovníci žánrových klenotov ďalší kultový film.

Momentky

Réžia: Peter Krištúfek

Hrajú: Dežo Ursiny, Andrej Šeban, Oskar Rózsa, Fedor Frešo, Marián Varga

Slovensko, 90 minút

Premiéra: 23. 7. Lesné kino Nostalgia

„Som iba sliedič, vták a možno straka kradnem príbeh.“ Tak sa začína pieseň Príbeh legendárneho Deža Ursinyho. Jeho príbeh zmenil slovenskú hudobnú históriu. Slovo génius je v jeho prípade absolútne oprávnené. Ursiny nahral albumy, ktoré nestarnú a získavajú si stále nových fanúšikov. Navyše priniesol na našu scénu aj niekoľko vynikajúcich, vtedy mladých muzikantov, ktorí dodnes spomínajú, ako výrazne ich ovplyvnil. Dokument Petra Krištúfka sa však na Ursinyho nepozerá iba ako na muzikanta. Odhaľuje jeho osobnosť, ktorá s jeho hudbou úzko súvisela. Nechýbajú ani prekvapivé momenty, vďaka ktorým vás dokument nestihne nudiť. Výnimočný film o výnimočnom človeku. Dežo Ursiny odišiel skôr, než mal, no napriek tomu stihol zanechať odkaz, ktorý je večný. Momentky Petra Krištúfka sa budú premietať v Letnom kine Nostalgia. Ak ste ich ešte nevideli, nenechajte si ich ujsť. Takých filmov je u nás málo.

(RP)