„Cudzinci“ v starom Prešporku
Starý Prešporok bol do prvej polovice 20. storočia kozmopolitným mestom
Dnes keď sedíme v letnej kaviarni na korze a počúvame okoloidúcich sprievodcov, hneď sa dovtípime, odkiaľ turisti prichádzajú. Rýchla taliančina strieda pomaly kladené slová nemčiny, od ktorej sa líšia ťahavé rakúske dialekty. Reč nás dnes prezrádza väčšmi než kedysi. Starý Prešporok bol totiž až do prvej polovice 20. storočia kozmopolitným mestom a v jeho uliciach sa ozývali najmenej tri jazyky, často z tých istých úst. Preto bolo na prvé počutie ťažko určiť, kto je v meste cudzincom a kto domácim.
Už v 12. storočí bolo podhradie zrejme obývané ľuďmi, ktorí hovorili slovenskými, maďarskými a (alebo) nemeckými dialektmi. Prvý masívny prienik cudzincov môžeme datovať do 13. storočia, keď sa dolu Dunajom posúvali nemecky hovoriaci „kolonisti“. Ich nové kamenné domy či drevenice s podmurovkou vystriedali staršie polozemnice. Aj pôvodné obyvateľstvo sa zrejme germanizovalo, lebo v najstarších daňových registroch už nachádzame takmer len nemecké mená. Ich „prídomky“ naznačujú pôvod rodiny. V zozname z roku 1379 nájdeme napríklad Chunczela z Würzburgu, Wölfla z Norimbergu, Jána z Viedne, Michala z Brucku, Dyetela Štajeráka, Kristiána Bavora, Dyetela z Meisenu, Rudolfa Bohema, Petra Pražáka (Pragera), Friedela z Kremže, Šimona zo Salzburgu, Merta Hölzlera z Pezinka, Jána zo Šoprone a iných.
Najviac „prídomkov“ bratislavských daňovníkov poukazuje na ich pôvod v Bavorsku (Payr), Rakúsku (z Viedne a Dolného Rakúska), malokarpatských mestečkách (Pösinger, z Jura, Grinavy) či Čechách (Bohemus). Medzi poslednými boli možno aj ľudia, ktorí okrem nemčiny používali aj češtinu. Takým bol možno aj „Heinricus Czech“, ktorý platil stredne vysokú ročnú daň 40 denárov. Nemčina však v uliciach stredovekého Prešporka jasne dominovala, keďže nemecké a rakúske väzby podporovali aj obchodné kontakty. Na kratší čas do nášho mesta prichádzali nielen obchodníci z neďalekej Viedne, ale aj kupci zo vzdialenejších Norimbergu či Augsburgu.
V stredovekom Prešporku by sa však dohodli aj dnešní talianski turisti. Prvé talianske kupecké rodiny prišli do Bratislavy (ako aj Ostrihomu) možno už v 13. storočí. V každom prípade o dve generácie neskôr už talianska kupecká rodina Bonaventura de Salto vlastnila viacero domov na dnešnej Ventúrskej ulici. Tí istí vlastnili domy aj inde – napríklad len na Špitálskej mali Bonaventurovci ďalší dom s veľkým pozemkom, za ktorý platili mimoriadne vysokú daň (100 denárov). Z Talianska pochádzalo aj viacero prešporských klerikov. Tí bývali najmä na dnešnej Kapitulskej ulici. Jeden z nich – František de Columba – založil v roku 1311 kaplnku sv. Kataríny na Michalskej ulici.
V prešporských uliciach by sa dohodli aj tí, čo ovládajú jidiš. Uhorské židovské komunity sa vytvorili z bavorských a talianskych Židov. Z týchto dvoch oblastí zrejme prišli aj prešporskí Židia, o ktorých mestské privilégium z roku 1291 výslovne píše, že majú užívať také isté práva ako ostatní mešťania.
Po bitke pri Moháči (roku 1526) sa zloženie prichádzajúcich kupcov čiastočne zmenilo. Ako dokazujú bratislavské tridsiatkové registre (záznamy z výberu cla) z roku 1544, ubudlo kupcov z oblasti dnešného Maďarska, ktoré bola okupované Osmanmi, a ešte viac pribudlo kupcov z Rakúska. Dovoz luxusného tovaru zo Stredomoria stále zabezpečovali najmä talianski kupci. Colný register napríklad uvádza, že istý Gašpar z talianskej Cremony do Prešporka priviezol v roku 1544 okrem mydla a rôznych pochutín aj debnu pomarančov, pričom za tovar zaplatil clo 1 zlatý a 60 strieborných.
Začlenenie mesta do habsburskej monarchie počas 16. – 19. storočia ešte výraznejšie podporilo rôznorodosť jeho obyvateľov. Ako uvádza F. Federmayer v knihe Rody starého Prešporka, do mesta prichádzali úradníci rakúskeho, nemeckého a severotalianskeho pôvodu. Južne od Álp mali pôvod napríklad aj dediční prešporskí poštmajstri Paarovci (bývali na Panskej ulici). U Gissingovcov, ktorí pochádzali zrejme z dnešného Burgenlandu a bývali na Dunajskej ulici, sa dokonca ruský cár Peter Veľký učil stavať vojenské lode.
„Cudzinci“ prinášali do mesta nové technológie a kapitál, ale, ako dokazujú knihy rozsudkov, z cudziny prichádzali aj zlodeji či zbojníci. Minulé storočie urobilo z mnohých domácich „cudzincov“ a naopak. Z mnohojazykového Prešporka sa stala jednorečová Bratislava, ktorej niekdajšiu multikulturalitu pripomínajú skupinky turistov a anglické nápisy na našich „shopoch“...
Juraj Šedivý
autor je historik
